Prečo sa vlastne bavíme o dekarbonizácii?
Keď som sa rozhodla spolupracovať na modelovaní dekarbonizačných scenárov Slovenska do roku 2050, nešla som do toho preto, že je to “zelené” alebo populárne. Šla som do toho preto, že v súčasnom svete jednoducho nevidím inú rozumnú stratégiu, ako sa pripraviť na meniace sa podmienky: v klíme, v energetike, v ekonomike, v osobnom živote.
In English: Why we need to talk about decarbonisation
1) Čo je dekarbonizácia (definícia, aby sme hovorili o tom istom)
Dekarbonizácia znamená postupné znižovanie a napokon úplné odstránenie emisií skleníkových plynov, najmä oxidu uhličitého (CO2), ktoré sú hlavnou príčinou klimatických zmien. Tieto emisie vznikajú primárne spaľovaním fosílnych palív (uhlia, ropy, plynu) v energetike, doprave, priemysle, pri vykurovaní budov a aj z poľnohospodárstva.
Možno to znie technicky, ale v skutočnosti ide o zmeny v tom, odkiaľ berieme energiu, koľko jej potrebujeme a akú infraštruktúru pri tom používame. V praxi ide najmä o tri veci:
- znížiť množstvo emisií, ktoré vypúšťame,
- využívať energiu efektívnejšie, teda získať rovnaký alebo lepší výsledok s menším množstvom energie,
- trnasformovať zdroje energie z fosílnych na nízkouhlíkové (obnoviteľné zdroje a stabilnú jadrovú energiu) a tomu prispôsobiť infraštruktúru.
Dotýka sa to takmer všetkého, čo robíme: od svietenia, vykurovania a chladenia budov, cez spôsob prepravy, výrobu ocele, cementu či potravín, až po to, ako plánujeme mestá a cesty.
Vnímam to ako proces, ktorý nám môže pomôcť efektívne a udržateľne prebudovať našu spoločnosť a ekonomiku tak, aby sme neboli v budúcnosti závislí na fosílnych palivách. Tie boli donedávna “lacné a efektívne”, ale dnes už vidíme ich limity.
2) Ako sa mení systém, a prečo sa to týka aj vás?
a) Systém, trhy a infraštruktúra
Závislosť na fosílnych palivách so sebou prináša ekonomickú neistotu. Videli sme, ako geopolitické udalosti dokážu rozkolísať ceny energií na trhoch a narušiť dodávky. Dekarbonizácia (prechod na nízko-uhlíkové hospodárstvo) však môže priniesť nové ekonomické príležitosti, vytvoriť nové pracovné miesta a posilniť konkurencieschopnosť. Čisté energetické technológie, ako solárne panely, elektrické vozidlá a tepelné čerpadlá, zažívajú rýchly rast a globálny trh s nimi sa má do roku 2030 viac ako strojnásobiť.
Mení sa nám klíma a už to cítime. V Parížskej dohode sa hovorí o hranici 1,5°C oteplenia nad priemer rokov 1850-1900. Podľa nedávnych hodnotení bola táto hranica dočasne prekročená už v roku 2024. To bol prvý rok, kedy globálna povrchová teplota presiahla 1,5°C nad tento referenčný priemer. S extrémnymi prejavmi počasia, či už sú to vlny horúčav, prívalové dažde, záplavy alebo suchá, sa stretávame takmer všetci. Tieto zmeny ovplyvňujú prírodu, biodiverzitu, ale aj naše životné prostredie, zdravie a ekonomiku. Napríklad to môže viesť k tomu, že aj keď v zime možno mierne ušetríte na vykurovaní, v lete výrazne vzrastú nároky na chladenie. To by sa prejavilo vo vyšších účtoch za elektrinu a celkových výdavkoch domácností (a mohlo by zhoršiť problémy s energetickou chudobou).
b) Firmy, investori a mestá
Spotrebitelia aj investori čoraz viac preferujú udržateľné riešenia. Firmy, banky a investori už zohľadňujú “uhlíkovú stopu” aj odolnosť voči klimatickým zmenám vo svojich rozhodnutiach. Očakávajú, že firmy aj štáty budú konať zodpovedne a udržateľne.
To vytvára tlak na modernizáciu, ale zároveň priestor pre inovácie a nové typy služieb. Pre mestá to znamená premýšľať o doprave, kvalite ovzdušia, tieni a zeleni, aby sa v nich dalo normálne fungovať aj počas horúčav. Nejde len o tonu CO₂, ale aj o to, ako vyzerá a pôsobí prostredie, v ktorom žijeme.
c) Domácnosti a každodennosť
Ako členský štát Európskej únie sme súčasťou širšieho transformačného procesu. EÚ si prostredníctvom Európskeho zeleného dohovoru stanovila cieľ klimatickej neutrality do roku 2050. Do roku 2030 požaduje zníženie čistých emisií skleníkových plynov aspoň o 55 % oproti roku 1990. Ambíciou je, aby dekarbonizácia, ekonomický rast a ochrana životného prostredia neboli v rozpore.
V praxi sa to prenesie aj do každodenného života , ako bývame, ako sa presúvame a aké účty platíme. Tu sa dekarbonizácia často prejaví najviditeľnejšie.
3) Ako môže dekarbonizácia vyzerať v praxi
V praxi môže dekarbonizácia vyzerať ako:
- Širšia transformácia ekonomiky, ktorá zasahuje energetický sektor, priemysel, dopravu, budovy a poľnohospodárstvo. Cieľom je prejsť na systém s nízkou uhlíkovou stopou, ktorý sa často označuje ako “čisté nulové emisie” (net-zero) do roku 2050. To by znamenalo, že akékoľvek zostávajúce emisie budú vyvážené ich aktívnym odstraňovaním z atmosféry.
- Efektívnejšie využívanie energie, a najmä zníženie našej celkovej spotreby energie, napríklad lepšou izoláciou budov, nízko-emisnými spôsobmi dopravy, efektívnejšími technológiami v priemysle a inteligentnejšími energetickými systémami.
- Využívanie obnoviteľných zdrojov a presun od fosílnych palív k slnečnej, veternej, vodnej a geotermálnej energii. Do roku 2050 viac našej konečnej spotreby energie mohla pochádzať z elektriny, primárne z týchto čistých zdrojov, podporenej stabilnou jadrovou energiou.
- Inovácie v priemysle a cirkulárna ekonomika, ktorá sa zameriava na minimalizáciu odpadu a maximalizáciu opätovného využitia surovín. Okrem toho, technológie ako zachytávanie, využívanie a skladovanie uhlíka (CCUS) môžu byť dôležité pre odvetvia, ktoré sa dekarbonizujú ťažšie, napríklad výrobu ocele či cementu.
- Postupné zmeny v každodennom živote. Dekarbonizácia nie je len o veľkých investíciách a štátnych stratégiách. Môže sa prejaviť aj v zmenách našich každodenných návykov, v spôsobe, akým sa presúvame, ako vykurujeme svoje domy, alebo aj vo voľbe potravín.
Ak sa dekarbonizácia robí premyslene, môže to znamenať stabilnejšie účty za energie, znesiteľnejšie letá v bytoch a domoch a čistejšie ovzdušie, nie len „zákazy a obmedzenia“.
4) Záver
Dekarbonizáciu môžete vnímať ako súbor nútených opatrení. Alebo ako ja – ako komplexnejší spôsob, ktorý nám môže pomôcť budovať odolnejšiu a efektívnejšiu spoločnosť a priniesť benefity v podobe čistejšieho ovzdušia a zdravšieho životného prostredia.
S dekarbonizáciou budú súvisieť aj nevyhnutné výdavky. Časť z nich už dnes platíme v podobe škôd po extrémnom počasí, zhoršeného zdravia a improvizovaných opráv infraštruktúry. Rozdiel je, či ich vynaložíme ako investície do lepšej infraštruktúry alebo na úhradu škôd. Výdavkom sa úplne nevyhneme, ale môžeme ovplyvniť, či budú skôr podporovať odolnosť a komfort, alebo pôjdu najmä na neustále hasenie kríz. Premyslené investície teraz (do silnej infraštruktúry, udržateľnej dopravy, inteligentnejšej spotreby energie) môžu byť rozvážnejšie než neustále riešenie následkov.
Tento text vychádza z práce na publikácii Decarbonising Slovakia: Pathways to climate neutrality in 2050, ktorá sa pozerá na to, ako by mohlo vyzerať uhlíkovo neutrálne Slovensko okolo roku 2050 v jednom konkrétnom scenári, ktorý kombinuje technologické zmeny, nové opatrenia a zmenu správania.
