Zamyslenie nad vzájomnou pomocou a rebríčkami, kde nechcete byť

Ku 14.1.2021 patrilo okresu Piešťany 3.miesto v rebríčku okresov s najvyššou 7-dňovou incidenciou pozitívnych PCR testov na 10 tisíc obyvateľov. Tretie miesto býva pekné v súťaži, ale toto nie je súťaž. 🙁

Zdroj grafov: Data bez Patosu

Da sa povedat, ze testovanie v Nitre pomohlo znizit narast poctu covid-pozitivnych. Podobne testovania uz prebehli v inych mestach a okresoch na Slovensku. Aj Mesto Piestany vyhlasilo, ze hlada dobrovolnikov, aby sa cez vikend 23-24/1 mohli na koronavirus pretestovat vsetci obyvatelia mesta. V komentaroch sa vyjadrili ludia, ze sa im to nepaci – a nielen testovanie. To ma zaraza. Ved ked poznate lepsi sposob boja proti epidemii ako ruska-odstup-ruky, distanc, testovanie, trasovanie a ockovanie, tak sem s nim. Uz ani mna to nebavi. 

No chapem, ze situacia je svojim sposobom vynimocna. Obmedzenia zivota ako ho pozname, aby sme ochranili svojich najblizsich, starsich a slabsich, a ulavili zdravotnikom a vsetkym ostatnym v prvej linii, trvaju uz dlho a koniec je este daleko. Je to padny dovod na frustraciu, ktora sa derie von staznostami, kritikou, frflanim… V tomto sme fakt dobri. Fakt dobri. Co uz, zrejme je to nasa narodna crta. Ved poznate ten cestovatelsky vtip, nie? “Ako spoznate Slovac v zahranici? Jednoducho. Je to ten/ta, co frfle.” Je to pravda, mozem to potvrdit aj z vlastnej skusenosti. Ci na letisku, v hoteli, v obchode – aj so skvelou anglictinou – vacsinou reptal a frflal Slovak/Slovenka. (Priznavam, som hrda Slovenka. 😉 Niekedy.) 

Na samotnom Covid-19 ma zaraza, ze nemusi byt vidno. Vravi sa o najcastejsich miernych priznakoch ako strata cuchu, chuti, skriabanie v hrdle, a ine. Urcite to uz mate pogooglene. Ale priznaky sa nemusia objavit. Bojim sa toho. Teda viac sa bojim moznych nechcenych nasledkov. Preto sa chodim pravidelne testovat – PCR aj Ag. Mozno poviete, ze je to mrhanie casom a peniazmi, ale ja lubim svoju rodinu a kamaratov, a nikomu nezelam chorobu ani covid. 

Nepoznam lahky sposob, ako s epidemiou bojovat. Sledujem aj ine krajiny. Robia to metodou pokus-omyl. Pretoze nerobit nic ma horsie nasledky. Od zaciatku epidemie som sa vyjadrovala tak, ze treba byt opatrni a pokladala som za najdolezitejsie mat moznost sa kedykolvek otestovat. Najprv neboli PCR testy. Tu pomohli slovenski vedatori (klobuk dolu!). Potom tie testy boli a stale su pre vacsinou dobrovolnych samoplatcov drahe. Lacne testovanie rozbehlo az to celoplosne slovenske v oktobri a novembri 2020. Sice testami, ktore su o trochu menej spolahlive, ale aspon lacnejsie a vhodnejsie pre bezne otestovanie, ci v dany moment nie som infekcna. Ich slabsiu spolahlivost chapem ako dan za rychlost a cenu. Vela veci tak funguje – napr. mala kvalitna draha cokolada vs. kvanta lacnejsiej verzie s cukrom za tu istu cenu. 

Spat k testovaniu. V oktobri som pomahala s organizovanim a robila som admina na jednom odberovom mieste. Zazila som niekolko kulturnych sokov, na ktore budem dlho v dobrom spominat:  

– Nielen lekari, zdravotnici, sanitari ale a ini ludia prisli dobrovolne pomoct. Mnohi prisli priamo zo sluzby, ambulancie, prace, skoly, atd. A po dvoch 16 a viac hodinovych “sichtach”, cely cas na nohach, tahali naspat do sluzby, ambulancie, prace, skoly, atd. Klobuk dolu! Ja som bola rozbita viac ako po flame alebo muceni v posilnovni. 

– “Nas” tim, vratane armadaka a policajtov, bol skvely – rychlo sa zohral a “ficali sme”. Su to skveli ludia a verim, ze raz zbehneme na kavicku alebo kofolu.  

– Najviac ma prekvapilo pochopenie, spolupatricnost a pokora cakajucich ludi. Ako admin som si uvedomovala, ze som v prvom kontakte s ludmi cakajucimi hodiny v zime na “palicku do nosa”. Bola som pripravena na nadavky, osocovanie, staznosti a ine – ved viete, co vsetko si clovek precita v komentaroch nielen na facebooku. Pripravila som sa na to, ze ludia sa budu spravat v reali rovnako ako na facebooku. A ono to neprichadzalo. Ludia boli mili, niektori vystraseni, ini uzimeni, dalsi vysmiati, ale vsetci do jedneho – cca 500 ludi, ktorych som pocas mojej “sluzby” stretla – boli mili a chapavi. Niektorych som upokojovala, s inymi sme sa zasmiali. Mnohi podakovali. 

Pre mna to bol sok a som velmi rada, ze som to mohla zazit na vlastnej kozi. Inak by som tomu nikdy neuverila. Dovtedy som si totiz myslela, ze ako ludstvo sme odsudeni na zanik kvoli tomu, ako sa k sebe a k prirode spravame; ze ked budem potrebovat pomoc, nikto ani prstom nepohne; ze ked sa opytam na nieco cudzieho cloveka, vynada mi; …a ze ked napisem dlhsi, osobnejsi status na FB, tak “sklidim” nenavistne komentare od ludi, co ma nepoznaju.  

Ludia umieraju. Nemocnice kolabuju a objednavaju chladiace privesy. Truhlari nestihaju vyrabat truhly. Neverim, ze ludom je to jedno. Neverim, ze osobne pohodlie je viac ako zivot cloveka. Neverim, ze cloveku v nudzi nikto nepoda pomocnu ruku. Dufam, ze ta spolupatricnost a ochota pomoct tu este stale je. Ze ju za ten cas frustracia nevytlacila. Situacia je naozaj vazna. Zomknime sa znovu. Spolu to zvládneme.

Inak, neviete, kde publikuju pocty mrtvych “na a s covidom” podla okresov?  “Na a s covidom” uz vo svete pocet mrtvych prekrocil 2 miliony (zdroj: worldometer), na SK zomrelo viac ako 4000 ludi (zdroj: NCZI). V pocte dennych umrti na milion obyvatelov sa SK pohybuje v prvej patke. (Zdroj: ourworldindata). 

Would you like to leave your feedback?