Výlet do Ománu

Z auta sme vystúpili v prístave v mestečku Khasab, najsevernejšom cípe Ománu pri Hormúzskom prieplave, cca 45 km vzdušnou cestou od Iránu. Tam sme sa nalodili na tradičnú „dhow“ loďku, bola pomerne veľká, mala motor, a tiež plachtovú strechu, ktorá chránila pred slnkom. Uprostred sme nahádzali stany, vaky a prenosné chladničky a sedelo sa na vankúšoch pri okrajoch lode.

Na programe bola plavba po „Arabských fjordoch“, sledovanie delfínov, šnorchlovanie pri “Telegrafickom ostrove”, neskorý ománsky obed na lodi (kura na kari s ryžou a zeleninou), prestup z väčšej dhow loďky na menšiu a následné vylodenie sa nie v Normandii, ale v Ománe na opustenej pláži. Tam som si tiež strihla pád z loďky do mora aj s ruksakom (ešte že som ten iPad nebrala so sebou) a hľadanie požičaného stanu – Martinka si myslela, že bol modro zelený a pre dve osoby, ale on bol “himmel blau” a pre štyri osoby. Aspoň sme mali viac miesta. 

V noci ma zobudil priopitý krik „Hey man where is my sleeping bag! This is not funny, I will freeze!“  („človeče, kde mám spacák, toto nie je sranda, však umrznem!“) a budík ráno robil beeee beeee – spolu s nami “stanovalo” na pláži aj stádo kozičiek, ktoré ráno prišli spásť, čo našli. Inak, neviem, či chlapík našiel ten spacák, ale neumrzol.

Ráno bola pláž ešte krajšia a nebola by to Martinka, aby si v diaľke nevšimla Iránsky Bandar Abbas aj s rafinérkou. Potom sme upratali, pobalili a odpad nahádzali do nejakej plytkej studne. (aj sme debatovali, čo robia s odpadom, ale krátka prechádzka okolo pláže dala odpoveď – zrejme to spália a potom zabetónujú – toľko ochrana prírody.) Opätovné nalodenie už prebehlo bezproblémovo (pre mňa) a spiatočná plavba do prístavu sa niesla v mierne depresívnej nálade, lebo nikomu sa z tej pláže nechcelo.  Treba čo najskôr naplánovať ďalší výlet.