Foodie,  Naj,  Photos,  Slovensky,  Text,  Travel/Cestovanie

9 dní v Nepále

Názov článku mi pripadá ako skomolenina filmu 7 rokov v Tibete s Bradom Pittom. A bolo to 7 rokov?… No neva, poďme k tej vedľajšej krajine. Nepál som mala v hlave už dávnejšie, ale o pár priečok vyššie bola, a ešte stále je, návšteva Srí Lanky, ostrova Socotra v Jemene alebo aj Seychelly.

 

 

Po návrate z letnej dovolenky (ochladenia sa) do rozhorúčeného Abu Dhabi som sa musela podvoliť kolegom, ktorí zorganizovali oslavu narodenín – mojich. Nie že by som mala niečo proti oslavám, ale kto ma pozná, vie, že narodky neoslavujem vo veľkom štýle. Keď vám tak zo dvadsať ľudí spieva Happy Birthday a vy neviete, čo so sebou, tak tak. Ale však kedy by som si mala začať zvykať?
Oslava dopadla skvele, za čo kolegom ďakujem. Dostala som fantastický jahodový koláč a poukaz na cestu. A tam sa Nepál dostal do popredia – veď prečo nespojiť príjemné s užitočným a stráviť svoj narodeninový darček s tými, ktorí sa o to zaslúžili. A tak sa zopár ľudí dalo na poslednú chvíľu dokopy a narýchlo zbúchalo plán 9-dňovej cesty po Nepále, ktorá mala zahŕňať kúsok zo všetkého – od histórie cez prírodu až po adrenalín. O každom sa chystám napísať viac, dúfam, že pracovné povinnosti mi to skoro dovolia. Tu sú len najzákladnejšie info.

 

 

V Nepále sa stretajú tri náboženstvá – hinduizmus, budhizmus a islam. Prvé dve sú najrozšírenejšie a my sme si poobzerali chrámy v Pashupatinath (hinduistický, kde sme prístup nemali) a Bodnath (budhistická stupa, ktorú všetci obchádzali v smere hodinových ručičiek).

 

 

 

V celej krajine môžete obdivovať miesta bohaté na históriu. Naviac ich je sústredených vo východnej časti neďaleko hlavného mesta Káthmandu. To sa v minulosti volalo Kantipur a hlavným mestom sa stalo až v asi 7 storočí. Dovtedy medzi sebou zápasili vládcovia troch miest Kantipur, Bhaktapur a Patan (Lilatpur) o to, kto z nich bude mať najkrajšie, najväčšie, najmodernejšie, naj- (doplňte si…). My sme obzreli Bhaktapur a vraj to inde vyzerá podobne, chrámy, paláce a staré drevorezby všade okolo (že najčastejšie zobrazovali výjavy z Kamasutry, je vedľajšie). Lumbini, miesto, kde sa narodil Buddha, sme však už nestíhali.

 

 

 

 

 

Príroda v Nepále je nádherná – rieky, zeleň, lesy, pralesy, vodopády, hory so zasneženými vrcholkami… To všetko bolo ako balzam na dušu po týchto vyprahnutých emirátskych končinách, kde ešte aj palmy umierajú.

 

 

 

Everest sa nám síce v Nagarkote skryl v miestnej oblačnosti (mala by som ho dokresliť tam medzi tými stromami), ale západ slnka to statočne vynahradil.

 

 

 

 

Niekto spomenul, že Nepál sa podobá na Nórsko – to áno, len v Nórsku ťažko nájdete takýto výhľad na toľko osemtisícoviek pokope, ako sme mali my v Pokhare.

 

 

 

 

 

 

 

Do Nepálu sa chodí aj na adrenalínové športy ako sú niekoľko-týždňová vysokohorská turistika v Himalájach, kúpanie sa so slonmi, rafting na divokej vode (pridajte si po raftingu šplhanie sa do kopca v šľapkách s prilbou, vestou a veslom, raft našťastie vliekol niekto iný), prípadne prechádzanie cez cestu v Káthmandu.

 

 

 

Slony sme kvôli časovej tiesni z nášho plánu vyškrtli pomerne skoro a sami sme radi, že túru pod Annapurnou sme si dohodli iba na dva-tri dni.

 

 

 

 

 

 

 

Ochutnali sme aj miestnu kuchyňu. Veľa má spoločné s indickou kuchyňou – základom sú štipľavé omáčky a mäso alebo paneer (syr). Neobišli sme ani tradičné momos – domáce „ravioli“ plnené zeleninou, kuracím mäsom alebo paneer-syrom s tradičnou zmesou korenia. Pritom sme sa zároveň veľmi snažili počúvať rady našej kolegyne – voda len z uzavretej kupovanej fľaše a pre istotu aj žiadna surová zelenina. By ste neverili, ako tá zelenina po pár dňoch láka. Ale v najhorších chvíľach to istila pizza margarita, hranolky a palacinky.

 

 

 

Ak mám bilancovať celý výlet, tak skoro všetko bolo fajn, aj keď pri túre som skoro dušu vypustila. Zmiešané pocity mám len z Káthmandu. Mesto je preľudnené, plné áut, smogu a často bez elektriny. Dostať sa na druhú stranu hlavných cestných ťahov chce poriadnu dávku odvahy, lebo pravidlá premávky sa mi nedarilo pochopiť. Do toho sa vám tam ešte prišmodrchali rikše, motorky, chodci, voly, kravy, psy a iné. Ešte, že som nešoférovala. 🙂

 

 

 

 

 

O stave ciest radšej nič nepíšem, len by som chcela poradiť každému, kto má nejaké problémy s chrbticou, aby sa pred cestou radšej doliečil.

 

 

A na záver moja najobľúbenejšia fotka, ktorá vyjadruje vegeeeet po dvojdňovej túre. Zvládla som to! 🙂

Would you like to leave your feedback?