Interesting/Zaujímavé,  Naj,  Slovensky,  Travel/Cestovanie

Výlet do Ománu

Cez víkend 15-16 novembra som sa aj s kolegyňou a s asi 30 ďalšími mne dovtedy neznámymi ľuďmi vybrala na stanovačku do Ománu. Kolegyňa nemeckého pôvodu šoférovala 4w drive (auto s pohonom na všetky štyri kolesá) a plynule prepínala medzi nemčinou, angličtinou a francúzštinou. Ja som mala za úlohu navigovať a fotiť. To prvé mi veľmi nešlo (raz sme dokonca skoro vošli do Ománskej väznice) a to druhé posúďte sami.



Počas víkendu sme okrem skorého ranného vstávania zvládli dva krát (tam a naspäť) 6 hodín cesty autom, z toho 3 hodiny cez emirátsku púšť, 2 hodiny cez mestá Dubaj, Šarža a Ažmán a 1 hodinku serpentínkami cez Ománske hory, plavbu tzv. “dhow”, videli sme delfíny a kempovali na nádhernej pláži. 

Pred príjazdom k Ománskej hranici som mala trochu stresy, či sú správne info na stránke Ománskej ambasády, podľa ktorých Slováci musia žiadať a dostať víza vopred, alebo info na webstránke Ománskej kráľovskej polície, podľa ktorej aj Slováci dostanú víza po príchode na hranicu ako ostatní Európania. Nakoniec to druhé bolo pravdou.


Z auta sme vystúpili v prístave v mestečku Khasab, najsevernejšom cípe Ománu pri Hormúzskom prieplave, cca 45 km vzdušnou cestou od Iránu. Tam sme sa nalodili na tradičnú „dhow“ loďku, bola pomerne veľká, mala motor, a tiež plachtovú strechu, ktorá chránila pred slnkom. Uprostred sme nahádzali stany, vaky a prenosné chladničky a sedelo sa na vankúšoch pri okrajoch lode.


Na programe bola plavba po „Arabských fjordoch“, sledovanie delfínov, šnorchlovanie pri “Telegrafickom ostrove”, neskorý ománsky obed na lodi (kura na kari s ryžou a zeleninou), prestup z väčšej dhow loďky na menšiu a následné vylodenie sa nie v Normandii, ale v Ománe na opustenej pláži. Tam som si tiež strihla pád z loďky do mora aj s ruksakom (ešte že som ten iPad nebrala so sebou) a hľadanie požičaného stanu – Martinka si myslela, že bol modro zelený a pre dve osoby, ale on bol “himmel blau” a pre štyri osoby. Aspoň sme mali viac miesta. 

Po odhádzaní asi 10 kíl kameňov z cca 1 metra štvorcového pláže v dostatočnej vzdialenosti od mora v prípade prílivu sme bezproblémovo rozložili stan, na ktorom som hneď sušila obsah ruksaku. Potom sme preskúmali pláž a okolie a posedeli pri vatre s gitarou a pesničkami. Mesiac v splne silno osvetľoval všetko naokolo, ani baterky nebolo treba. Len nebolo ani hviezdy na oblohe veľmi vidno. Večernú pohodu občas narušili motorové člny brázdiace more a silný vietor, ktorý odfúkol menej zaťažené stany do mora (náš vydržal, aj keď cestujeme naľahko, až tak úplne na ľahko to nebolo – polku jedla a vody sme vliekli zase naspäť, ale aspoň nám o zaťažilo stan). 


V noci ma zobudil priopitý krik „Hey man where is my sleeping bag! This is not funny, I will freeze!“  („človeče, kde mám spacák, toto nie je sranda, však umrznem!“) a budík ráno robil beeee beeee – spolu s nami “stanovalo” na pláži aj stádo kozičiek, ktoré ráno prišli spásť, čo našli. Inak, neviem, či chlapík našiel ten spacák, ale neumrzol.

Ráno bola pláž ešte krajšia a nebola by to Martinka, aby si v diaľke nevšimla Iránsky Bandar Abbas aj s rafinérkou. Potom sme upratali, pobalili a odpad nahádzali do nejakej plytkej studne. (aj sme debatovali, čo robia s odpadom, ale krátka prechádzka okolo pláže dala odpoveď – zrejme to spália a potom zabetónujú – toľko ochrana prírody.) Opätovné nalodenie už prebehlo bezproblémovo (pre mňa) a spiatočná plavba do prístavu sa niesla v mierne depresívnej nálade, lebo nikomu sa z tej pláže nechcelo.  Treba čo najskôr naplánovať ďalší výlet.

    Would you like to leave your feedback?